PAVLOVO DETSTVO A MLADOSŤ

            Pavol o sebe hovorí: „Ja som Žid. Narodil som sa v cilícijskom Tarze, ale vychovávaný som bol v tomto meste.“ (Sk 22,3) Tarzus bolo významné prístavné mesto a bohaté obchodné centrum s asi tristotisíc obyvateľmi na území dnešného Turecka. Pavol, o ktorom vieme, že v dospelosti bol jazykovo zdatný, už od detstva mal možnosť načúvať najrozličnejším dialektom cudzozemských kupcov z Efezu, Korintu, Alexandrie, Ríma, Španielska. Vieme si ho živo predstaviť, ako z prístavu kýva s kamarátmi plávajúcim lodiam, prípadne ako spolu po nich lozia pomedzi debny s tovarom.

            Bolo v Božom pláne, aby on, ktorý mal účinkovať vo veľkých mestách pohanského sveta, v meste podobného charakteru prežil svoje detstvo. Všimnime si, že aj v jeho listoch nachádzame nejeden obraz zo sveta obchodu a dopravy, ale aj obrazy z právnického života, ktoré prezrádzajú, že vyrástol vo veľkomeste.

            Aj čo do úrovne vzdelanosti niektorí historici prirovnávajú Tarzus k najvýznamnejším mestám tej doby. Istý historik o Tarze píše: „Ľudia sa tu dychtivo venujú nielen filozofii, ale aj celému okruhu vzdelávania vo všeobecnosti, a to až tak, že v tom predčia Atény. Na rozdiel od iných miest, v ktorých sa muži radi vzdelávajú doma, obyvatelia Tarzu neostávajú doma, ale dokončia svoje vzdelanie v zahraničí, kde ostávajú žiť a len málo z nich sa vráti domov.“

            Pri obriezke mu rodičia dali meno Šavol. Keďže pochádzal z benjamínovho kmeňa, je pochopiteľné, že dostal meno Šavol podľa prvého izraelského kráľa Šaula, ktorý takisto pochádzal z benjamínovho kmeňa. Výlučne pod menom Šavol ho uvádzajú Skutky apoštolov iba do Sk 13,9, kedy sa čitateľ dozvedá aj jeho druhé meno: „Šavol, ktorý sa volá aj Pavol...“

            Menom Pavol je označený od momentu obrátenia prokonzula Sergia Pavla z Cypru, ktorého Pavol získal pre Krista. Je možné, že z úcty k panovníkovi prijal jeho meno. Ďalšia hypotéza predpokladá, že meno Pavol pochádza zo slova paulus, čo znamená malý, nepatrný – sám Pavol sa nazýva posledným spomedzi apoštolov, nedochôdčaťom. Takisto je možné, že Šavol, ktorý bol zároveň rímskym občanom, mal aj rímske meno podľa pána, ktorý rodine udelil toto občianstvo. Jedna z teórií predpokladá celé Pavlovo meno Gaius Július Paulus.

            Židia mali výborný domáci výchovný systém. Keď mal chlapec päť rokov, naučil sa hlavný obsah zákona podľa 5. a 6. hlavy knihy Deuteronómium a veľký Hallel (žalmy 113-118), ktoré sa spievali na veľké sviatky. V šiestom roku začal chodiť Pavol do tzv „vinice“, detskej synagogálnej školy, kde sa učil dejiny svojho národa a poznával výnimočné postavenie svojho ľudu medzi národmi.

            Ďalšiu náboženskú formáciu, zrejme v súlade s túžbou svojho otca, dostal Pavol v Jeruzaleme. Písmo uvádza, že bol vychovávaný pri nohách Gamaliela. Gamaliel ako učiteľ mal veľmi dobrú povesť, o čom svedčí jedna správa: „Odkedy zomrel rabín Gamaliel, prestala úcta k zákonu a zmizla čistota a askéza.“ Gamaliel vystupuje aj v Novom Zákone ako kladná postava so svojím vyjadrením na adresu Ježišovho učenia: „Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť.“ (Sk 5,38-39)

            V Jeruzaleme boli dve prestížne rabínske školy: Hilelova a Šamaiho, medzi ktorými vládla konkurencia a rivalita vo vysvetľovaní Mojžišovho zákona. Gamaliel podľa židovskej tradície bol vnukom rabína Hilela. Zmierlivý Hilel vždy vedel nájsť východisko z tvrdosti zákona, naproti tomu prísny Šamai bol fanatikom litery. Napr. v prípade manželstva Hilel dovoľoval rozvod aj pre menšie nezhody (napr. keď manželka nevedela variť), kým Šamaiova škola povoľovala rozvod iba vo vážnych previneniach (napr. proti vernosti).

            Hlavnou metódou učenia chlapcov bolo hlasné a spevavé recitovanie naučeného textu. Najskôr bolo potrebné daný text naučiť sa naspamäť, hoci mu žiak nerozumel, až potom nasledovalo jeho vysvetľovanie. Predpokladá sa, že Pavol v období mladosti ovládal všetky texty Písma naspamäť.

            Okrem náboženskej a intelektuálnej formácie Pavol dostal od svojich rodičov aj manuálnu formáciu, ako to bolo u Židov zvykom. V dodatku k Mišne sa píše: „Každý muž je povinný vyučiť syna remeslu, kto nevyučí syna remeslu, naučí ho, aby sa stal zlodejom.“ Rabín Gamaliel hovorí: „Krásne je štúdium Tóry spojené s manuálnym remeslom, pretože keď sa človek zaoberá obidvomi, zabúda na hriech.“

            Pavlovým remeslom, ktorému ho priučil otec, bolo šitie stanov. Stany sa šili najmä z kozích koží, ktoré boli na výrobu stanov najlepšie, lebo dobre odolávali vetru a dažďu. Kože sa museli rezať a upravovať a túto úpravu robili celé garbiarske dielne. Potom sa z nich šili stany.

            V rodnej Cilícii, odkiaľ Pavol pochádzal, bolo garbiarstvo veľmi rozšírené remeslo a aj názov Cilícia je odvodený od slova kozia koža. V blízkosti Tarzu sa konali pravidelne každé štyri roky veľké športové hry, na ktoré – podobne ako do gréckej Olympie prichádzalo množstvo ľudí. Aj Herodes bol vášnivým fanúšikom športu. Ubytovanie divákov v stanoch bolo prílevom bohatstva do mnohých rodín. Ani Pavlova rodina nepatrila medzi chudobných.

            Okrem toho sa v tejto oblasti šili stany pre rímskych vojakov. Na výrobu stanov pre jednu rímsku légiu sa spotrebovalo asi 50 000 kozích koží. Židia vždy vedeli, že mať kontakty s mocou sa oplatí a tak je možné, že práve zo služieb, ktoré Pavlova rodina prejavila rímskemu vojsku, vzišlo aj rímske občianstvo Pavlovej rodiny. Mohol ho získať Pavlov otec alebo starý otec.

            Ten, kto mal rímske občianstvo, nemohol byť bičovaný a mučený. Zachovali sa slová: „Spútať rímskeho občana je zločin, bičovať ho je hnus a usmrtiť je vraždou“. Rímsky občan mal právo byť súdený v Ríme a na toto právo sa v budúcnosti odvolal aj Pavol. Trest smrti mohol rímskeho občana postihnúť iba v prípade vlastizrady alebo mimoriadne vážnych zločinov.

            Jestvuje diskusia, či bol Pavol ženatý alebo nie. Podľa židovského zvyku mal muž povinnosť okolo 18.-20. roku oženiť sa a založiť si rodinu. Rabíni napomáhali „kombinovať mladých ľudí“, aby sa nikto tejto povinnosti nevyhol, a zároveň tým dbali o dodržanie Božieho prikázania: „Množte sa a naplňte zem!“

            Sú autori, ktorí tvrdia, že Pavol bol ženatý. Odvolávajú sa na Pavlov výrok z 1 Kor 9,5: „Nemáme právo brať so sebou ženu, sestru, tak ako ostatní apoštoli a Pánovi bratia i Kéfas?“ Proti tejto mienke stoja názory, ktoré sa odvolávajú na Pavlov výrok z 1 Kor 7,8: „Slobodným a vdovám hovorím: Dobre je pre nich, ak zostanú ako ja.“ Sú aj iné úvahy, ktoré tvrdia, že Pavol sa na základe spoločnej dohody oddelil od svojej manželky alebo že bol vdovec.

            Pavlov čas strávený v Jeruzaleme priviedol niektorých exegétov k otázke, či sa Pavol počas svojho života stretol s pozemským Ježišom. Pravdepodobne však nie, pretože Pavol to nikde neuvádza a je len ťažké predpokladať, že by takú dôležitú udalosť neuviedol.

            Tiež sa pýtame, ako Pavol vyzeral. Istý apokryfný dokument z 2. st. nám Pavla opisuje ako človeka malej postavy, ktorý mal nohy do „O“, zrastené obočie a málo vlasov na hlave. Takto ho vidíme aj na najstarších ikonách. Pavol na pohľad teda nebol atraktívny. Ale apokryf na druhej strane hovorí, že mal dobrácky výraz tváre.

            Tertulián tvrdí, že Pavol bol epileptik, niektorí naznačujú, že býval chorý na  maláriu, možno trpel aj nejakou očnou chorobou, ale vo všeobecnosti musel mať dobré zdravie. Prechádzať z kraja do kraja, tými výškami hôr, kde nebola voda a kde bolo nutné čeliť mnohým príkoriam prírody – to všetko nám dáva tušiť, že Pavol bol silný človek. Keby mal Pavol chatrné zdravie, nebol by to vydržal. Aj toto bol obrovský Boží dar, ktorý Pavol dostal.

(zdroj: po stopách sv. Pavla s o. Majerníkom, František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol)